Na čo z kuchyne vlastnej mamy dodnes nezabúda?
Na múčne jedlá. Vídam ju trikrát do roka, týždenne si telefonujeme. Vzhľadom na to, že už má osmdesiat rokov, presťahovala sa natrvalo k sestre do Košíc, ktorej odrastené deti žijú tak ako ja v Prahe.

Otec. Chýba vám?
Zomrel, keď som mal osemnásť. Skor, než som mu mohol byť partnerom. Viem, že by bolo preńho doležité vedieť, že som sa realizoval. Celý život totiž trpel nenaplnenos´tou. Možno aj preto sa z neho stal alkoholik.

Oplyvnilo to váš postoj k alkoholu?
Asi áno. Dokopy som bol paťkrát opitý. Sám by som si nikdy nenalial, neskočil na pivo. Vždy s niekým.

Je niče, čoho sa vám v detstve nedostávalo?
Všeličo. nepamatám si, že by som mal hračky. Rodičia boli roľníci pracujúci od rána do večera. mama čítala nanajvýš bibliu a katechizmus. Spoločnosť, ktorá im beztak veľa nedávala, šla akosi mimo nich. Asi preto som nikdy nemal nerealizovateľné túžby. Naučil som sa spoliehať a starať sa o seba sám.

Výchovné remeňom ste však tu a tam dostali. Alebo?
Raz, keď som odvrával, a raz, keď som kradol čerešne.

To bol až taký hriech?
Bol. Pretože to bolo akurát u suseda, s ktorým otec nemal dobré vzťahy. Veľmi ho to ponížilo.

Dali by ste si dnes čerešne?
Nie. Odvtedy ich nemám rád.

Mali ste v puberte komplexy?
Mal, bol som dosť uhrovitý.

Ďalším komplexom bolo, že ste študovali réžiu vedno s detičkami viac či menej slávnych rodičov?
Nútilo ma to vyrvnať sa im.
Na konci prvého ročníka už moje práce hodnotili jednotkou, práce spolužiakov trojkou. Začali ma nenávidieť. Jeden ma dokonca v krčme v záchode inzultoval. Že rozbíjam partiu.

Ovplyvnila vás študijná stáž v Taliansku?
Zásadne. V časoch vrcholiacej normalizácie som Formanov film Lásky jednej plavolásky a filmy od Andyho Warhola videl až v Ríme. Denne som chodieval aj štyrikrát do kina. inak bola tamojšia filmová škola dosť zatuchnutá.

Váš filmársky debut vraj mal vyzerať úplne inak.
Oslovila ma poviedka Milky Zimkovej Pásla kone na betóne. Autorka sa sústredila najma na dialógy, ja som napísal prvú verziu literárneho scenára. Tým som vykradol motívy z vlastného scenára pre Džúsový román, odporúčal som miesta na nakrúcanie a presadil, že by to malo zostať v šarištine. Milka Zimková, kteorá je zo susednej dediny a s ktorou sa poznáme od detstva, ma nakoniec zradila. Rozhodla sa, že to bude režírovať iný.

Páčil sa vám film Pásla kone na betóne očami Štefana Uhra?
Ani nemohol. Mal som o ňom úplne inú predstavu. Uher nakrútil pohľad bratislavského seladóna na východ¨slovenské pomery. Nič viac. Čím a koho by oslovil dnes?

Zostali ste s Milkou Zimkovou priatelia?
Nie. odvtedy sme spolu už nikdy nehovorili. Tým sa skončila aj moja spolupráca s Kolibou.

Z bratislavského Štúdia krátkych filmov vás vyrazili "pre politickú nespoľahlivostˇ". Skúste to rozviesť.
Po absolvovaní pražskej FAMU som sa na Slovensko vrátil zo sentimentu. Šesť rokov som ponúkal námety, no len máločo sa podarilo presadiť. Aj debut Džúsový román som nakrútil až na Barrandove. Potom som mal pocit, že sa moj filmársky život skončil.

Chceli ste emigrovať?
Dokonce som načierno získal doložku do západného Berlína. Do spacáka som zašil doklady svoje i jedného emigranta. Niekto ma asi udal. na hraniciach v Děčíne to colníci objavili. Zavliekli ma do Prahy, eštébé ma niekoľko mesiacov vyšetrovala, márne núkala spoluprácu. musel som odís´t z Koliby a vylúčili ma zo všetkých organizácií.

Ľutujete?
Nie. Beztak som sa prevažnú časť života cítil outsiderom. Eštebáci mi pomohli siahnuť na dno, pochopil som, čo vo mne je.
O nič som už nestál, nechcelo sa mi tu žiť.

Uvažovali ste vtedy nebodaj o samovražde?
Nie. neverím na posmrtný život. Aj život na kolenách je lepší než nič. V tom čas som sa začal živiť ako prekladateľ a sprievodca.
Mohol som tak byť na volnej nohe.

Čo vám pomáhalo pri pocitoch márnosti?
Jedine láska.

Jestvuje vo vašom živote aj dnes?
Áno. Sme spolu štrnásť rokov. Viac neprezradím.

Túžite po deťoch?
Túžim. Nezavrhol som to.

Zavrhli ste svoj film Zvláštne bytosti?
Napriek protestom režiséra Jiřího Svobodu som ho začal na jar roku 1989 vďaka pár statčným nakrúcať. V piatok 17.novembra sa dokončoval posledný postynchrón. Predtým som si prizval na spoluprácu martu Kubišovú. V štúdiu ju takmer nikto nespoznal. Pesničky k filmu boli jej prvým vystúpením po rokoch. Keď začala spieva´t, kolegovia mi povedali, že som zošalel. Za dva dni už znel jej hlas z Václaváku...

Film plný inotajov o totalite teda za noc zostarol.
Už ho neprerobím. Dokumentoval pocity a snaženia do revolúcie 1989. Pre mňa je doležité, že po roku 1970 sa nikto iný o čosi podobné nepokúšal. Silná kontrola by scenár nepustila. Smolu som mal aj s Džúsovým románom. Atmosféra beznádeje vo filme mocným prekážala. Roku 1984 to bolo svieže dielko, do kín sa však dostalo až o štyri roky neskor. Aj to iba do filmových klubov a s predslovom ÚV SZM o tom, že ralita mladých ľudí je oveľa optimistickejšia...

A čo obdobie po revolúcii?
Nechcel som ťažit z doby. Študenti z bratislavskej VŠMU ma oslovili, či by som nechcel byť ich kandidátom na rektora. Odmietol som. Na FAMU som začal iba učiť a doviedol som k absolutóriu jeden ročník jeden ročník. Zvažoval som, kde by som bol potrebný. Televízia nemala program, ktorý by jasne odrážal dobu, skor sa prvé dva roky vyrovnávala s minulosťou.

Preto ste založili súkromnú spoločnosť FEBIO?
FEBIO som koncipoval ako malú dielničku pre svoju tvorbu. netušil som, že raz budem s vyše stovkou režisérov robiť desiatky dokumentov pre Českú televíziu (ČT). Veď z prvých desiatich dialov cyklu OKO som šesť nakrútil sám, vysielali sa na okrajovom mestskom kanáli.

Na ČT ich potom začali sledovať milióny divákov.
Nestačí, ak si film či dokument pozrie pár ľudí. To sú frázy. V rámci niektorých cyklov Galérie elity národa (GEN) nás sledovalo šesť milónov ľudí. To dnes nepozná ani NOVA. Stal som sa verejne známou osobou. Ľudia sa na mňa začali obracať so svojími starosťami. Bolo pre mňa problémom dostať se pešo do práce, musel som zmeniť telefón.

S Hanou Hegerovou ho spája nielen priateľstvo, ale aj dokument z cyklu GEN. Pracovne sa mali zísť už v sedemdesitaych rokoch, no vtedy šansoniérku vládna moc zavrela...
Popularita sa spája aj s anonymami.
Denne sa v Prahe konfrontujem so svojou národnosťou. Bolo absurdné, keď ma nacionalisti nazývali zradcom, zlým Slovákom, judášom. Čítám všetky listy. Z Čiech som dostal jeden anonym, zo Slovenska množstvo. najviac vášní dodnes vyvoláva dokument Najšťastnejší deń Anny Mečiarovej. nemal som strach, bolo mi len smutno.
Stojíte si aj dnes za týmto dokumentom o Mečiarovej matke?
Bol nakrúteny decentne. len ja viem, aký som mal materiál. Film mohol vyzerať úplne inak. Pani Mečiarová sa pripila, jej slovník tvrdol, spievala maďarské pesničky...Mohol som vytvoriť odpudivý obraz, no to nebolo mojím cieľom. Zostrihal som to tak, aby som sa nedopustil ničoho nečestného a bol objektívny.

Urobili by ste dnes film povedzme o Dzurindovej matke?
Slovenská politika už dnes do mojho života nezasahuje. necítim zodpovednosť a potrebu sa k nej vyjadrovať.

Pri cykle Galérie elity národa (GEN) vám okrem iného vyčítali výber ľudí. Potrebuje svet vzory?
Vzory motivujú. Ukazujú možnosti, kam sa to v tom-ktorom odbore dá dotiahnuť. navyše po roku 1989 tu neexistoval nový ideál. Mali sme len deformované z minulosti.

Bol vám blízky sarkazmus vášho programu Česká sóda?
- Iste. Už v prvom diele som robil šot, v ktorom som použil nahú Magdu Vášáryovú z filmu Postřižiny. Tento krásny obraz bol opatrený parafrázou na slogan reklamy istej automobilky: Magda, jak se vám líbí? Česká sóda však po čase začala byť vulgárna, tvorcovia sa rozhádali. Rozišli sme sa. Čtvrtníček a spol., ju premenili na svoju šou, pričom naďalej používajú atribúty a výtvarné znaky programu, pri zrode ktorého neboli. mimochodom, vždy som autorom všetkých nápadov, zneliek a úvodných dielov programov FEBIA.

Za akých okolností nepustíte dokument do vysielania?
Nebolo jednoduché odučiť režisérov od komentovania deja. Presvedčiť, že autentický zvuk a obraz sú najsilnejšie zbrane filmu. Samozrejme, stáva sa, že vrátime prácu na prepracovanie. Vždy však len vtedy, keď je ctižiadostivosť autorov menšia než moja. inak nemám potrebu ničiť prácu tunajšej filmárskej elity. Je aj mojou výkladnou skriňou.

Roznia sa honoráre tvorcov pre firmu FEBIO?
Spočiatku sme sa o to usilovali, ale robilo to zlú krv. Dnes každý režisér dostáva rovnako. Výroba dokumentu stojí od stopatdesiattisíc do dvestopadesiatitisíc korún a platí ju Česká televízia.

Na čo vydávate najviac peňazí vy?
Na zariaďovanie bytu. Po prvýkrát som v byte, ktorý reprezentuje moj živoný štýl. Už nie som ničím limitovaný. je moderný, plný obrazov a vecí najlepších dizajnérov.

Ste bohatý? Nemyslím duchom.
Všetkým som bohatý. Robím, čo chcem, darí sa mi a ešte mi za to zaplatia. Koľko ľudí má také šťastie, že ich živí vlastná vášeň, láska?

Živí aj vašich kolegov. Ktorých máte najradšej?
Blízka je mi tvorba Chorvátky Andrey Majstorovičovej. Robí delikátne témy a s ľudmi, ktorí by s inými filmármi ani nekomunikovali. Ale je tu aj konfliktná režisérka, s ktorou nikto nechce v štábe pracovať, no má skvelé výsledky...

... Věra Chytilová?
Vobec nie. Nemám ústretovejšieho režiséra. Niekoľkokrát u mňa ochotne prerábala celú vec. Vacšina dobrých režisérov dnes totiž trpí tým, že nemá oponenta, dobrého dramaturga.

Vraj ste sa nedohodli so Slovenskou televíziou.
STV mala záujem o projekt Jak se žije...Malo sa robiť pod našou značkou, s našou znelkou, no zo slovenského prostredia a so slovenskými, najma mladými autormi. Bral som to emocionálne. Obkľukou som sa z ČT dozvedel, že slovenská strana rokovala bez nás o odkúpení niektorých českých častí tohto cyklu. Mne už z STV ani nezatelefonovali.

Od semptembra vysiela FEBIO na ČT ďalší projekt. Zpověď.
Ľudský život je najzaujímavejší. Budú to skutočné príbehy. Budú vyvolávať úžas, čo všetko človek znesie.

Kedy ste boli naposledy na spovedi?
Na vysokej škole.

Čo by ste nevedeli človeku odpustiť?
Podraz. Ľudské svinstvo ma vždy raní, potom však pre mňa ten človek prestáva mať hodnotu. Neregistrujem ho.

Odpustili vám už Češi, že ste úspěšným Slovákom v Prahe?
Neviem. Nikdy ma však z ničoho neobviňovali. Asi sú o pať milionóv ľudí veľkorysejší.

Rodák z Nižnej Šebastovej Fero Fenič mal v detstve prezývku Čuhoš. Študoval žurnalistiku na FF UK v Bratislave a dokumentárnu réžiu na FAMU v Prahe. Z jeho prác spomeňme filmy Diadém (1978), Brehy nehy (1984), Džúsový román (1984) a Zvláštne bytosti (1990). Prakticky od študentských čias (1972) žije v Prahe, kde na konci roku 1991 založil filmovú a telvíznu spoločnosť FEBIO.

S pomocou českej filmárskej špičky tu vytvoril a vytvára pre Českú televíziu celovečerné dokumenty a dokumentárne cykly. Investigatívne OKO, portrétovú sériu GEN, GENUS, V.I.P - Vlivní lidé, satirickú Českú sódu, fejtónový Jak se žije..., Cestomániu a reflexívnu Zpověď. od roku 1993 usporadúva aj medzinárodnú prehliadku filmov FEBIOFEST, ktorú len vlani vo vaščích (aj slovenských)mestách videlo vyše 70 000 divákov.

Fero Fenič sa nezaobíde bez čerstvých správ a litrov vody denne. Každý víkend navštevuje výstavy, počúva hudbu šesťedesiatych rokov. Najnovšie ho zaujali poviedky Charlesa Bukowského, dokument O čem sní ženy režisérky Oľgy Sommerovej, opera Aida vo veronskej Aréne a film Láska je láska Švéda Lukasa Moodyssona. Hovorí po rusky, nemecky, anglicky a taliansky. Miluje južné krajiny, cestovanie, všetky kvety, čiernu farbu, parfum Obsesion, taliansku kuchyňu a džúsový strek. Z vlastností mu sedí slušnosť a zodpovednosť, pohrda aroganciou. S múdrosťou sa stretáva denne a za hlúposť pokládá mrhanie dobrými myšlienkami.